Slepá ulička

1. září 2010 v 19:57 | LittLe |  Čierne na bielom
Rýchlym krokom sa pustila po tmavej ulici. Bola opustená, už nikoho nechcela nikdy vidieť, no aj tak v kútiku duše túžila mu ešte naposledy dať zbohom. Milovala ho z celého srdca. Bol preč. Opustil ju spôsobom, ktorý v nej vyvolával rôzne pocity. Začalo pršať, dažďové kvapky sa dotýkali jej už teraz dosť chladnej kože. Bola jej zima, no nechcela na to myslieť, nechcela už myslieť na nič. Sadla si na studenú cestu a zaborila si tvár do dlaní. Bolo jej jedno, čo sa stane, jej život už v tejto chvíli nemal zmysel. Vzlyky sa niesli celou ulicou a prehlušovali silný dážď. Vtom začula kroky. Vzlykanie utíchlo v slabý plač. Obzerala sa naokolo, no po živej duši ani stopa. Vstala. Rozutekala sa a celá premočená mierila na koniec slepej uličky. Zastala. Stále počula kroky, no nikoho nevidela. Utrela si mokrým

rukávom oči a poriadne sa rozhliadla okolo seba. Z diaľky uvidela malé svetielko zlatistej farby. Pomaly prekladala nohy pred seba a znovu sa pustila do behu. Svetielko označovalo dvere, ktoré ako vedela, sú zakázaným ovocím všetkých mladých ľudí. Siahla po kľučke a zatlačila smerom nadol. Dvere sa pomaly otvorili a ona vstúpila dnu. Tam, kam nemala nikdy chodiť. Dúfala, že toto je cesta za ním. Už nepočula nič, iba ticho. Ticho, ktoré sa rozliehalo všade okolo. Vedela, že to raz musí prísť a ona si vybrala priskoro na to, aby tam vstúpila. Všetko zmizlo. Ulica utíchla, nebolo počuť už ani dážď. Jedno bolo isté, milovala ho...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
kravy-vzadu